Nájdete ho sedieť v staničnom bufete. Volá sa Vincko. Je to nenápadný muž stredného veku. Na jeho tvári sa zračí smútok, a keď za mu lepšie prizriete, zbadáte zvláštny nepokoj planúci v jeho očiach. Má o číslo väčšie plné lacne topanky, pulóver s prikrátkymi rukávmi, starú bundu, a na stole vyloženú šuštiakovú kabelu z ktorej trčia kadejaké papiere a krížovkárske časopisy dávajúce jeho výzoru tak trochu intelektuálny výraz. Kým je sám, pôsobí nešťastne a ustato, no ihneď ako sa pri ňom niekto objaví, ožije.

„Nazdar kolega!“ Zvolá, keď okolo ide kamarát Ľudo s ktorým kedysi spolu pracovali vo fabrike. „Dávno sme sa nevideli. Poď si prisadnúť! No čó, akó?“ Volá, a potľapkáva ho po pleci. „Robíte, čo? Robíte ešte? Nejako o vás nepočuť, nejak sa vám tam asi nedarí. Mali by ste u vás v tej práci viac zabrať. Čo?“ A opäť ho potľapkáva, až máte dojem že za chvíľu ho bude hladkať a tľapkať po hlave.

Kamarát mlčky prikyvuje. Jeho matné oči sú sklopené. Potom chytí a odlepí si z rukáva mastnej bundy dlhý vlas čo sa mu naň nalepil z operadla stoličky.

„Toto žena nesmie nájsť.“ Zašepoce vystrašene.

„Ja mám teraz výbornú náladu.“ Pokračuje Vincko, ktorý ako keby kamarátovu poznámku ani nezačul. „Mojej dcére sa podarilo nájsť si prácu. Predáva delobuchy v supermarkete, lebo ide Silvestra. A jej frajer je stále nezamestnaný, tak tam presedí celé dni pri nej!“

„Jáj, ťažko je.“ Povie Vincko po chvíľke ticha, pozrie na psie budy. „Ani môj syn si nevie nájsť prácu, a tak celé dni sedí doma za počítačom,, sleduje basket, alebo stojí pri okne a straší chodcov laserovým perom. Minule sa jeden tak zľakol že skoro skolaboval, hihihi.“

Kamarát opäť mlčky prikyvuje.

„Ja mám aspoň to šťastie,“ sype Vincko, „že teraz predávam žreby pred Priorom. Potrebujem si privyrobiť, lebo mi treba peniaze na úplatok aby Škodovka prešla cez estekáčku. Éj, takto nebolo. Okrádajú nás, okrádajú. A bude horšie!“ Zahromží poriadne nahlas, aby všetci v staničnom bufete počuli. (Predsa len, nie každý je osvietený, a pravdu treba šíriť.)

Kamarát uznanlivo pokýve hlavou, a trasúcou sa rukou zdvihne k ústam poldeci s destilátom, ktoré mu priniesla vyhorená bufetárka v károvanej zástere.

Vincko, vycítiac slávnosť okamihu, mlčky počká kým sa kamarát napije, a pozoruje pôžitok na jeho tvári keď mu pálenka skĺzla dole hrdlom.

„Nech ti padne na úžitok!“ Zvolá srdečne. „Ja si tiež každé ráno dám jeden zdravotný, a niekedy aj dva. Sesternicin svokor je chirurg a hovoril že je to v poriadku, a aj on sám si pred operáciou tiež musí dať, lebo ak nie, tak sa mu trasú ruky, že jedného pacienta kvôli tomu už aj zabil, haha!“

Vincko ďobne prstom do bulvárneho denníka:

„V Iraku stúpa sektárske násilie. Demokracia, to nie je nič pre nich. Mal by tam niekto medzi nich nabehnúť, hehehe. A tuto, severokórejský vodca žiada urýchlenú dostavbu lyžiarskeho strediska. Polovica národa mu tam umiera od hladu, a on nevie čo od dobroty! Dúfam že keď sa bude spúšťať dole svahom tak narazí do stromu, inak ho ľud ktorý má totality plné zuby čoskoro zvrhne a popraví.“ Samozrejme vie aj vštky hudobne novinky.

Po chvíli sa nahne ku kamarátovi, a trochu tichším hlasom povie:

„Najhoršie je že presne na takýto koncentrák chcú Slovensko premeniť aj naši papaláši, odchovaní moskovským MGIMO. Keď vidím čo robia, vrie mi krv v žilách. My v žiadnom prípade nie sme právny štát, ale jedna nekultúrna, nesvojprávna, rozkradnutá džamahíria ktorá v civilizovanej Európe nemá miesto! Tento umelo vytvorený bazmegistan nikdy nemal vzniknúť! Ej, už aby nás niekto anektoval!“