Lukas Majer

Tentokrat nastupujem na Greyhound bus linka Toronto – Chicago. Chalan, co nakladal batozinu si zlozil sluchatka z usi a zaceril sa na mna. „Vidim, ze mas tričká Gogol Brodello. Prave ich pocuvam.“ Toto sa mi poslednu dobu stava dost casto. Ludia ma oslovoju na uliciach, v dopravnych prostriedkoch, v hosteli….“ I like your t-shirt.“

Mam dve tricka tejto mojej oblubenej skupiny. Jedno s napisom Gypsy punks a v sterde s napnutym prakom, ktory ide vystrelit pat cipu hviezdu a druhe s napisom Legalize me, ktore stale striedam odkedy som v Kanade. Celkom sa na tom zabavam. Vykracujem si po uliciach a ludia, co idu oproti mne skumavo citaju, co to tam mam napisane. Za takuto reklamu by mi mali GB platit. Ako ostatnym, aj jemu som povedal, ze ak bude mat prilezitost, nech si urcite nenecha ujst ich koncert. Prave teraz maju tourne po Kanade. „Great show man.“

Autobus sa pomaly odlepil z miesta a my sa prepletame ulicami Toronta lemovanymi sklobetonovymi ozrutami, na ktore pomaly sada noc. Zobral som si knizku, ale hned ju aj odkladam, lebo nemam naladu na citanie, vybral som mobil a pozeral som filmy kde boli psie budy. Cesta rychlo prejde hadam. Pozrel som si aj aktualne vysledky zo vcera, moj inter bratislava prehral o 20 bodov :/

Toronto bola len kratka zastavka. Nepodarilo sa mi najst nikoho cez couchsurfing, kto by ma ubytoval a kedze som vobec nemal chut homlesacit niekde na ulici, tak som si musel zaplatit hostel. Niezeby som nemal hostely rad, prave naopak. Az na to, ze za ne treba platit, su uplne v pohode. Navyse v Kanade su na dost dobrej urovni. Za 20 – 25 dolarov mate vsetko, co k zivotu potrebujete. Cistu postel, uterak, sprchu, zachod, vsetko pekne cistulinke a svieze. Housekeeping robia svedomito. Okrem toho je tam ta typicka hostelova lezerna atmosfera. Ludia prichadzaju a odchadzaju. Mozete tam stretnut roznych zaujimavych ludi. Len v hosteli sa vam stane, ze sa o izbu delite so starsim vychudnutym chlapikom z ostrym pohladom a vyrysovanym telom ako Bruce Lee. S mladym aziatom v kozenom kabate, ktory za tri dni neprehovori ani slovo a vzdy sa vytrati z izby est pred svitanim. A s dalsimi ludmi, ktori odniekial niekam smeruju a toto je pre nich ako pre kazdeho len prechodna zastavka. Cez male okienko niekde na urovni kolien mate vyhlad na CN Tower a bilboard s napisom „Making money makes sense“. V spolocnej miestnosti dole si zahrate biliard s uplne cudzimi ludmi, potom si date pivo a cigu. Vypocujete si ich story a poviete im tu vasu. Ziadne zbytocne reci. Jedna z vyhod, ked clovek cestuje sam je ta, ze je donuteny byt spolocensky, prihovorit sa ludom a tak ich spoznavat viac.

Obcas sa tam zjavia aj netradicne zaujimave postavicky. Ako dnes. Hral som prave biliard s jednym Nemcom, ked do miestnosti vosiel starec, ktory vyzeral, ze si musi pamatat este 19. storocie. Zohnuty v predklone, ledva kracal. Zahaleny v zimnom kabate az po clenky a ovesany tromi takymi tymi taskami, co sa nosia cez pleco (asi panske kabelky), co nosia biznismeni, ked idu na sluzobku. Nevyzeral na bezdomovca. Tvar sama vraska a gumene usta uz davno stratili predstavu o zuboch ci zubnej proteze. Sadol si unavene na kozeny gauc a hlava mu zacala pomaly ovisat od spanku. Najlepsie na tom celom bolo, ze ludia si ho ani poriadne nevsimali. Vsetko islo v starych kolajach. Niekto hra biliard, dalsi popijaju pri stoloch vedla, mlady chalan, co vyzera ako Antonio Banderas si sadol hned vedla neho a vobec si ho nevsimajuc hladi uprene do svojho laptopu. Tuto celu scenku uz len dokresluje velky plagat usmievajuceho sa Boba Marleyho, ktory sa nad spiacim dedom po stojacky opiera o svoju gitaru. Po chvili sa starky zobudil, pozrel okolo seba, ze kde sa to vlastne ocitol, vzal si svoje tri tasky a bez slova zase odisiel.