Lukas Majer

Milovníci filmov si iste všimli istý trend. A to taký, že každoročne vznikajú filmy, ktoré sa hlavne americkému publiku snažia pripomenúť ich históriu. Uplynulý týždeň som si pozrel tri historické filmove novinky natočené minulý rok. Všetky tri sa snažili vyrozprávať čosi z ťaživej minulosti černochov. Učinili tak Američania a Briti. Začal by som spracovaním života Nelsona Mandelu od britského režiséra Justina Chadwicka.

Film sa volá Mandela: Long Walk to Freedom. Tento názov presne vystihuje životnú cestu Nelsona Mandelu (výborný Idris Elba), 1. prezidenta Juhoafrickej republiky. Londýnska premiéra tohto filmu bola 5.12.2013 a v ten istý deň Nelson Mandela umrel vo veku 95 rokov. Trochu som sa bál, že tento film bude neohrozená heroizácia bez kúsku sebakritiky. Našťastie sa film držal historických faktov a udržal ho v priamom dotyku s reálnym historickým vývojom Južnej Afriky v celom vyhrotenom období v 2. polovici 20. storočia. Výborný prierez Nelsonovho osudu, ale takisto situácie v tejto krajine. Najúžasnejšie príbehy píše sám život – je neuveriteľné ako jeden človek dokázal zmeniť tvár celého národa.

Kto nechodí do kina pravidelne alebo nesleduje novinky, tomu ľahko unikol americký film Komorník, ktorý režíroval Lee Daniels. Pravdou je, že sa tvorcom podarilo skĺbiť život komorníka s prehliadkou americkej histórie za posledných 50 rokov. Tak trochu ako môj obľúbený Forrest Gump. Nezmestilo sa tam všetko, ale černošský problém v spoločnosti bol vykreslený bravúrne. Komorník Cecil (skvelý Forest Whitaker, ktory mimochodom hra basketbal) žije svoj obyčajný život. Vyrastá na farme a neskôr začne pracovať ako komorník. Nakoniec sa dopracuje až do Bieleho domu, samozrejme tiež ako komorník. Zásadou komorníka je mať dve tváre, obliekat si poriadne panske oblecenie a krasne topanky…dve tvare-svoju a druhú pre obsluhovaných. Je tu vykreslený boj človeka za vlastné práva na rodinnej aj spoločenskej fronte. Popritom táto americká história je vykreslená bez zbytočného pátosu a emocionálneho tlaku. Je to stručné a snažiace sa ukázať zásadné momenty v živote Cecila, jeho rodiny a Bieleho domu.

Tretí film je môj obľúbený. Je síce americký, ale režisérom je čím ďalej, tým lepší Brit Steve McQueen. Jeho nový film sa volá 12 rokov otrokom. Film je adaptáciou rovnomennej knihy, ktorú v roku 1853 napísal sám Solomon Northup, hlavný hrdina filmu. Predstavte si širokouhlé zábery močaristej Louisiany a do toho hrá Hans Zimmer. 12 rokov otrokom je zaujímavý aj kvôli pripomienke, že byť slobodným je krásne. V tomto americkom filme chýba tradičný americký sentimentálny pátos, ktorý by nútil diváka fandiť hlavnej postave iba kvôli jeho osobnému príbehu. Miesto toho je apaticky ukazované bezprávie, nespravodlivosť a bičovanie. Všetko preto, aby bol dostatočne vykreslený „duch doby.“ Herecké výkony sú absolútne špičkové. Fassbender zahral snáď najlepšieho záporáka za poslednú dobu. A to napriek tomu aký je sympatický. Podal možno najlepší herecký výkon svojej kariéry. Herecké výkony černochov sú taktiež výborné. Práve tým, že celý film nepovedia nič a pritom úplne všetko. Chiwetel Ejiofor, predstaviteľ Solomona povedal nasledovné: „Solomon má silného ducha, všetky inštinkty na prežitie, ale úplne mu chýba nenávisť. Uchoval si v sebe len to, čo mu pomáhalo zostať nažive. Na nenávisť v sebe nemal miesto, tá by ho zožierala.“

Na Zlatých Glóboch tento film vyhral kategóriu Najlepšia dráma. Budem fandiť aj pri odovzdávaní Oscarov.